Motýle vo vlasoch a nie len tam

Jedno je však isté - život má začiatok a koniec. Nie je možné určiť čo naplní priestor medzi týmito dvoma premennými. Aké poslanie v ňom človek bude mať? Jediné, čo vám viem sľúbiť je, že keď dozreje správny čas, príde na to každý z nás. Najkontraproduktívnejšie čo môžeme za tých pár rokov urobiť je mať exaktné plány, očakávania a naprogramovanie na daný priebeh. Napr. ísť na vysokú, zaľúbiť sa, vziať si niekoho, urobiť kariéru, postaviť dom, vychovávať deti a... potom čo? Dožiť. Nejako.

Akékoľvek plány som v živote mala, život ma zakaždým vysmial a zmenil ich. Zmenil ich tak, aby som bola jedného dňa pripravená prijať fakt, že všetky sny, ktoré som si tvorila neboli moje. Boli mojich rovesníkov, rodičov, spoločnosti, frajerov a i.

Kto som?

Čo tu robím?

Čo chcem?

Som šťastná?

Čo je podstatné a čo nie?

Som na správnej ceste?

Aký je môj cieľ?

Som už dostatočne dospelá, zrelá, múdra robiť to či ono?

Som dosť dobrá pre toho či tamtoho?

Čo si o mne pomyslia?

Koľkí z vás si niekedy položili z vyššie uvedených otázok? Lebo ja všetky.

Teraz? Ani jednu.

Kedysi som sa každé ráno budila s pocitom, že som bližšie k nejakému lepšiemu životu, k múdrosti, kráse, rodine, niečomu, čo som ani sama nevedela vyhodnotiť, či vlastne chcem. Len veľmi málo momentov sa mi vyjaví, kedy som bola naozaj šťastná a spokojná. A práve od nich sa treba odraziť. Tie formujú ten náš malý-veľký svet. Tie sa nám vyjavia vždy, keď to potrebujeme. Nie tie zlé, pochybovačné, smutné... Dnes sa zobúdzam s pocitom, že tam kde som je tam, kde mám byť. Dôležité je byť trpezlivý a nechať život robiť to, na čo nám bol daný – žiť ho.

Práve čítam knihu od Robina Sharmu, ktorú mi venoval kamarát s názvom „Mních, ktorý predal svoje Ferrari“ (2006). Mnohí z vás ju iste poznajú. Ide o ľahké čítanie, ktoré v sebe nesie množstvo zaujímavých myšlienok. Mám rada tento typ literatúry. Najmä v obdobiach kedy má moja rovnováha migrénu alebo proste len zase jeden zo svojich nevyvážených dní. Tento stav mysle sa na chvíľu dostavil práve včera, pretože ma nečakanie opäť navštívil v snoch. Veľmi priamym spôsobom mi prišiel ukázať, že to, na čo som si myslela, že som pomaly a isto pripravená, je len moja túžba po úplnom vyliečení sa. Chce si ma nechať pre seba. Asi cíti, že pokiaľ rýchlo niečo neurobí, príde o mňa. Určite viem, že to nebudem analyzovať a vlastne ani neanalyzujem. Len ma to zaskočilo. Nechám na život nech mi ukáže sám aké je to byť niekde a s niekým, kde od začiatku budem cítiť, že je to v poriadku.

Mám teóriu, ktorou sa riadim posledné mesiace. Chcete vedieť? Znie asi takto nejako:

„Prijatie seba samého, neustála práca na ovládnutí svojej mysle, staranie sa o svoje telo z vnútra i z vonku, prijatie minulosti za svojho učiteľa, nezamýšľanie sa nad budúcnosťou, stopercentné využitie potenciálu daného dňa, nahrádzanie negatívnych myšlienok pozitívnymi prináša rovnováhu do všetkých aspektov života a tým aj do života ľudí okolo nás“.

Nie je to ľahké uchopiť na prvýkrát, ale pôjde to.

Do skorého písania.

Vaša L.