V srdci sme slobodnými jazdcami, ktorí blúdia krajinou bez cieľa,
V hlave sa však zamykáme do izby, z ktorej vidíme iba do biela.
Chceme od všetkých toľko, no hľadíme niekedy i do seba?
Kto skutočne sme? Chvíľu pánmi a chvíľu sluhami pre teba.
Mám byť vďačná za všetky pocity, ktoré mi svet ponúka.
Prečo je však vyrovnanosť v ňom ako nepokosená lúka?
Ako korigovať tak veľkú loď na rozbúrenom mori bez obetí?
Niekedy sú moje myšlienky ako kopec neroztriedených smetí.
Zvedomujem, pátram, analyzujem, paranoidne volám o pomoc.
Myšlienky plynú a premýšľam či to nie je predsa len trochu moc.
Som poznačený kus z čias môjho detstva?
Som šťastný človek podľa mami predsa!
Chcem vždy po ich boku stáť, pomáhať, vždy sa s nimi smiať.
Chrániť ich a tak aj seba, len či sa mi tým nedá viac vziať?
Verím, že vie čo robí, že dozrejem na úroveň tejto vedy,
Od kedy som žena, ale aj keď som bola dievčatkom vtedy...
Komentáre