Minulý týždeň som videla jedno vyjadrenie od nórskej speváčky-skladateľky kde sa jej spýtali otázku "kto je"?
Jej odpoveď: "Nemyslím si, že by mala byť moja starosť sa vedieť definovať. Proste som."
Ľudia na seba vyvíjajú zbytočný tlak tým, že sa snažia zaškatuľkovať - som študentka, frajerka, marketérka, cestovateľka, liberálka, matka, manželka, niekto, kto miluje voľnosť a svojho psa a má na veci jeden určitý názor. A sú na to chvíľu aj hrdí. No je to skutočne tak? Môžeme povedať o sebe to isté aj pred rokom, dvoma či piatimi? N-I-E.
Môže niekto povedať, že nemá rád psy ak žiadneho nikdy nemal? Môže niekto povedať, že nemá rád to či ono ak to nikdy neskúsil? Môže niekto povedať, že iba tento jediný názor/vzorec je správny? Možno, ale s takými sa v skutočnosti "nekamošim". Formujeme sa a hanbíme sa priznať si opak ak sme kedysi tvrdili niečo iné. A prečo? Kto nás súdi? Počkať, aha - jedine sami seba.
Nebolo by nám ľahšie keby sme sa nesnažili dostať na nejaký pomyselný titul? Prečo cítime hrdosť ak sa staneme riaditeľkami, manželkami, matkami a i.? Je to naozaj tak úžasné? Potrebujem byť manželkou ak toho druhého celým svojim bytím milujem? Je skutočne ľahké a vždy prinášajúce šťastie keď sa žena stane matkou? Poznám mnohé, ktoré tvrdia opak. Keď sa stanete riaditeľom zemegule, kto z toho skutočne benefituje? Ja ani neviem či to obdivujem, lebo mať toľkú zodpovednosť v rukách je tak neskutočne stresujúce a zaťažujúce, že toto naozaj môže robiť iba človek, ktorý sa skutočne danou pozíciou definuje.
Kedysi som mala aj ja tieto ambície - byť manažérkou, dokonalou frajerkou, neskôr manželkou a možno raz matkou. V tejto menovanej rovine som už pred posledným štádiom :-D mala by som byť brutal happy, no nie? V 32 rokoch som takmer na konci haha. Nie! Som to stále ja aj keď mám na konte už toľko titulov. Veď prišli len preto, že ja som sebou.
Veľakrát ľudia nevidia cez stromy les, mnoho ľudí pre moje tituly nevidí a ani nechce vidieť kto skutočne som. Možno sa niektorí so mnou kamošia len pre rovnaké presvedčenia, hodnoty a záľuby. No keby ma chceli spoznať hlbšie už by sa pravdepodobne "kamošiť" nechceli.
Meníme sa v čase, každý deň spoznávame, vzdelávame sa, rastieme, napredujeme, stretávame sa s xy skúsenosťami a okolnosťami, ktoré nás formujú. Meníme názory niekedy aj každý deň. A? Je to náš vlastný príbeh, sme to my - individuálne bytosti.
Nemyslite si, nie som ani zďaleka tak "na vecou" ako sa môžem zdať. Sama ešte toľko toho v sebe riešim... a tak veľmi by som už riešiť nechcela... Viem však, že keď idete za svojim srdcom a svojimi potrebami každý jeden deň, všetko úúúžasné si pritiahnete. Napríklad prácu, ktorá pre vás ani nie je prácou, skvelé okamihy, priateľstvá a aj toho pravého... veď on sa do vás predsa zamiloval pre tú vašu "svojosť". Čo však väčšina z nás po čase urobí? Začne premýšľať štýlom "páčilo by sa mu to?" namiesto "páči sa to mne?". Strácate to, čo vás robí vami. Pamätajte, nikdy to však nie je neskoro to zvrátiť.
Dovoľte si konečne (alebo opäť) iba byť.
Vaša,
L.
Komentáre