Letný, voňavý večer plný slobody v srdci.
Svet hýri farbami. Zo všadiaľ sála energia nabitá spolupatričnosťou, úsmevmi a teplom.
Neviem koľko je hodín, nevnímam čas.
Hrá nejaká kapela, ktorú počujem prvýkrát. Je mi v podstate jedno či sa mi páči. Rytmus akoby hypnotizoval celé publikum. Stovky ľudí metie do toho istého pohybu, do toho istého tempa. Hudba, atmosféra, integrita, ale aj hrejúci mok, ktorý mi prúdi v žilách spôsobujú, že zrazu je čas a priestor irelevantný.
Mám zatvorené oči a cítim sa ako vánok. Vlniaci sa vánok, ktorý sa ľahko prepletá medzi ženy, mužov, teenagerov. Sme akoby jeden. Akoby sme odjakživa všetci patrili k sebe. Tvoríme dokonalý organizmus.
S hlavou vztýčenou k nebu, s rukami dokorán sa točím na mieste a preciťujem tón za tónom... pomaly otváram oči, usmievam sa na svet... len tak sama pre seba. Pomaly zahajujem stabilnú pozíciu a v momente ako zastanem, moje telo obdrží jemnú paralýzu.
Z ničoho nič vidím hviezdne mračno v niekoho očiach. Rovno predo mnou. Všetko navôkol sa začne rozplývať. Hudbu počujem akoby bola niekde za kopcom.
Stojím. Takmer bez dychu. Srdce sa rozhoduje, či začať pumpovať krv do končatín alebo do odkrveného mozgu.
Rozhodne sa iba biť.
Odrazu mám pocit, že zastal čas ako to býva vo filmoch. Svet sa prestal točiť okolo Slnka. Vytvorilo sa predo mnou niečo, na čo sú doteraz len výpočtami podložené teórie.
Zdá sa, že vidí to, čo ja.
Pre istotu klipnem očami a uistím sa, či je to naozaj alebo mi len tekutá droga zahmlieva mozog.
Stojí tam. Pozerá na mňa. Určite na mňa. Prichádza. Neuhýba pohľadom. Vie, že som to ja. Vie? Lebo ja viem.
Je predo mnou. Podľa mňa by sme sa mali obaja nadýchnuť, no akoby sa bojíme, že s výdychom sa prebudíme a všetko pominie.
Má v tvári ten výraz, aký predpokladám vidí aj on v tej mojej.
Cvak.
Ja: Dobrý deň.
On: Dobrý deň... Lenka (?)
V tóne cítiť otáznik, lebo nemôže uveriť, že sa nemýli.
Ja: Je mi ľúto, čo sa Vám pred pár mesiacmi stalo.
Vyjavene na mňa pozerá. Docvkalo mu to pravdepodobne až teraz.
Keby v tomto okamihu začnú navôkol padať bomby, pochybujem, že by sme ich vnímali.
Podá mi ruku.
Pozriem sa naňho.
Bez ďalších slov sa vrúcne objímeme. Po krátkej chvíli ma schytí za plecia, odtiahne od seba, ešte raz sa na mňa pozrie, či to, čo sa práve deje, je real.
Pozriem na jeho smart hodinky. On tiež.
22:22.
Pozrieme sa na seba.
Chápeme, že jednoznačne....
Začneme sa smiať a ruka v ruke jemne pokračujeme v rytme hudby, akoby sme tancovali náš prvý svadobný tanec. Je nám úplne jedno aký typ hudby hrá, a či vôbec nejaká.
Naše pohľady viac nepatria nikomu inému. Všetko zmizlo. Ostali sme sami.
...
Svitá a my ležíme na slamenej kocke. Má pod mojim krkom ruku. Pozeráme do neba.
Akoby naprogramovaní na ten istý softvér v tú istú chvíľu otočíme tváre k sebe.
Je nám jasné, že náš príbeh, ktorý započal pred takmer dvoma rokmi, práve zapustil korene.
...všetky tie sračky...
...všetky tie precitnutia...
...všetky tie rozhovory...
...všetky tie životné etapy...
...všetko to dáva konečne zmysel.
Komentáre
Všetko čo vedieť máš, už dávno vieš
.
Docvkalo mu to pravdepodobne až teraz.
..
Naše pohľady viac nepatria nikomu inému. Všetko zmizlo. Ostali sme sami.
...
Je nám jasné, že náš príbeh, ktorý započal pred takmer dvoma rokmi, práve zapustil korene.
....
všetko to dáva konečne zmysel.
We are drawn to the people that most resemble us.