Prvé prebudenie
Práve včera prišla téma na to, či som už teoreticky pripravená na deti. Poviem to tak, že to som už dávno. Asi od dvadsiatich si uvedomujem, že budem skvelá matka. Avšak až dnes cítim, že keby to prišlo kedykoľvek, tak by som bola skvelá a... šťastná matka. Čo automaticky znamená, že aj samotné dieťa by také bolo. A nie len ono, ale aj samotný partner, rodina, okolie.
Raz mi niekto povedal, že práve dieťa si vyberá matku, nie matka dieťa. Neviem nakoľko je to pravda, ale mne to zmysel dáva. Samo si vyberie kedy má prísť. Cítim to tak. To, že som mala dva vážne vzťahy, rôzne úlety a ani počas jedného to neprišlo, mi dáva znamenie, že som jednoducho nebola nastavená tak, aby som pochopila, čo je to byť bdelá a otvorená pre tú malú čistú, nepoškvrnenú, dokonalú dušu. A tá dušička to vníma. Pre vlastné dobro sa rozhodla dať mi čas. Všetko sa pre niečo deje a ja verím, že to stvorenie vie, že má prísť vtedy, keď budem na 100% prebudená sa od neho učiť.
Druhé prebudenie
Včera som riešila jednu pracovnú ponuku a človek, ktorý ma uvádzal do problematiky sa ma opýtal, aký mám v živote cieľ. Či mať auto, vlastný byt, nejaký konkrétny plat a i. Táto otázka bola pre mňa smiešna. Ani jedno z vymenovaných mojim cieľom nie je a už vôbec nie kľúčovým. Takéto ciele pre mňa spadajú do kolonky - prízemné. Nie je krásne si uvedomiť, že aj napriek tomu, že nie som extrémne bohatá, nemám vlastné bývanie a ani auto sa cítim tak neskutočné šťastná, požehnaná a rich? Lebo skutočne žijem. Deň čo deň, tu, v tomto pekle zvanom Zem. Naučila som sa prijímať tok daného dňa tak, ako plynie. Nemôžete byť nikdy sklamaný, lebo každý jeden deň vždy prinesie nejaké prekvapenie. Už nemám exaktné plány a snažím sa mať nulové očakávania. Áno, cca mám nejaký harmonogram, ale nezávisí od neho moje šťastie. T.z. nie som smutná keď nevyjde a nestresujem sa tým aby vyšiel. Toto je môj cieľ. Byť v rovnováhe, vystačiť si s málom, učiť sa pokore, nebyť na ničom a nikom závislá. Auto, byt, atď sa vyriešia keď príde vhodný čas, no ani na 0,01% to nezahlcuje môj inner space.
Tretie prebudenie
Ďalším pre mňa významným momentom z včerajšieho dňa bolo chvíľkové vychýlenie, keď som pri jednom rozhovore pocítila sklamanie z názoru blízkej osoby. Trvalo to asi 5 minút pokiaľ som si v sebe vyriešila tento nepríjemný a skutočne neopodstatnený pocit. Ten človek povedal niečo, čo ma zamrzelo, no následne som sa snažila uvedomiť si, prečo ma to zamrzelo? Veď bol úprimný, je to jeho názor, sám sa možno nie úplne presne vyjadril, je v istom štádiu života a zajtra sa na život môže pozerať úplne inak. Navyše viem, že je to inteligentný človek a najmä, ak nebudem chcieť, nikto nado mnou nestojí s palicou aby som jeho daný postoj k sebe pripustila. Ten pocit sklamania bol čisto môj problém. Nie jeho. Môj. Iba ja som zodpovedná za to, čo ma bude ovplyvňovať a čo nie. Iba ja som tá, ktorá je schopná dať si život taký, aký ma uspokojuje. Len taký život má zmysel. A áno, aj vtedy, ak si poviete, že zmysel nedáva nič.
Veľmi dobre si uvedomujem jedinečnosť každej ľudskej bytosti. Ich batôžkov z minulosti, ich daný stupeň vývoja a to, že v danú chvíľu konajú tak, ako najlepšie vedia. Aj ľudia, ktorí sú smutní, agresívni, prebotoxovaní, nešťastní, sú ľudia, ktorí si musia daným obdobím prejsť, aby jedného dňa v niektorom zo životov pochopili, prečo to nie je cesta, ktorá ich privedie k šťastiu. Ako môže človek spoznať šťastie ak nezažil nešťastie? Niekedy sa zamýšľam, či je to naozaj takýto typ rovnice nevyhnutný. Len si predstavte človeka, ktorý sa narodí na ostrove sám a žije tam v súznení s prírodou, aktuálnymi potrebami, neriešenia čo bude zajtra, iba so zameraním prežiť daný deň. Pozná taký človek čo je šťastie a čo nešťastie keď mu nemal kto vložiť daný vzorec/rovnicu do jeho poznania? Pravda je taká, že on sám je to poznanie, lebo to nerieši. Lebo je to jedno. Lebo na tom skutočne nezáleží.
Veľmi premosťujem, viem. No skúsme sa len zamyslieť, že či je naozaj podstatné robiť brutálne veľký nákup každú sobotu a stresovať sa, či budeme mať čo do úst. Skúsme nezávidieť životy iným. Verte, aj tí dokonale nastajlovaní ľudia, ktorých sledujete ako sa opaľujú niekde na Mladivách majú svoje issues a takto si ich kompenzujú. Skúsme prestať lipnúť na spoločnosti iných ľudí. Neberme si nič osobne. Skôr len pozorujme a vyhodnocujme, či daný človek, jeho slová, chovanie nám prinášajú do života svetlo. Či si my sami sebe prinášame svetlo alebo tmu. Ak tmu, tak je iba na nás či sa na to len budeme pozerať akoby zhora a necháme to prefrčať mimo nás, alebo to budeme riešiť. Druhý spôsob neodporúčam. Opakujem, každý sme iný, každý sme v istom stage vývoja a čokoľvek, čo nás rozruší zo strany druhého človeka sa nás v skutočnosti netýka. Nič nie je pozitívne ani negatívne. Proste to je a nestotožňujeme sa s tým. Iba otvorená a jasná myseľ dokáže jednoducho byť.
Existovať.
Žiť.
Rozvíjať sa.
Napredovať.
L.
Komentáre
Vlasy
Prehupnutie