Motýle vo vlasoch a nie len tam

Ako skĺbiť do jedného, na čítanie jednoduchého článku moje súčasno, aby všetko dávalo zmysel? The same question... as usual... :-/

Ako prvé ma napadá slovo smrteľnosť. Sme smrteľní alebo nie sme? Bill Bryson vo svojej knihe Ľudské telo* napísal ,,Vždy keď sa nadýchnete, prijmete asi 25 triliárd (25x10²¹) molekúl kyslíka – toľko, že v priebehu dňa s veľkou pravdepodobnosťou vdýchnete aspoň jednu molekulu, ktorú vydýchol každý človek, ktorý kedy žil. Každá osoba, ktorá bude žiť odteraz až do vyhasnutia Slnka, z času na čas inhaluje kúsok z vás. Na atómovej úrovne sme v istom zmysle veční“.

Prvýkrát čítam o slove „večnosť“ s podtónom vedy. Wau. Verím, že nesmrteľní sme, čo je z mojich článkov asi zjavné. Neviem, či to niečo večné nazvať dušou, ale minimálne sa vieme baviť o energii. Energia predsa nevzniká ani nezaniká. Zákon.

Všetko, čo musíme počas nášho jedného života prekonať nám nikto po narodení nepovie. Nepovie nám ani to, že tú kopu energie nadobudnutú počas xy šťastných rokov, vynuluje tá jedna smutná udalosť alebo boj s nezvratnou chorobou nášho najbližšieho.

Nikto nás neučí, čo znamená pojem rovnováha. Napríklad, že to, že budeme spokojní kopu rokov (aj o tom by sa dalo polemizovať, všakže spiaci ľudia? Však L.?), sa raz nevyhnutne zvrtne do totálnej mizérie. Prečo nás nikto od malička otvorene nepripravuje na takéto obdobia? Prečo rodičia nechcú, aby sme ich vedeli neskôr zvládať s plnou uvedomelosťou ako prirodzenú súčasť života? Jaj, aha... vraj z lásky. Hmmmm.... niečo mi tu nehrá. Podľa mňa sú to iba sebecké kódexy v našej DNA venované nám, drahým deťom od našich milujúcich predkov. Dedičstvo. Iným slovo - strachy.

Odjakživa nás spoločnosť učí brať smrť ako niečo, o čom sa nahlas nehovorí a ak áno, tak jedine ak sa nás priamo nedotýka. Aby sme sa jej báli. Ďakujeme veľmi pekne...

Vedeli ste, že ľudský organizmus je od počiatku naprogramovaný tak, aby prežil? Vždy. Za akýchkoľvek okolností. Nehovorím o tom, aby sme svoje dieťa nedržali za ruku keď ide cez cestu alebo naň dávali pozor. Za to môže náš rodičovský inštinkt svoje mláďa chrániť. Hovorím o učení sa nesebadeštruktívne prežiť smrť blízkeho. Prečo od narodenia dieťaťa pracujeme na tom, aby jedného dňa brutálne, ukrutne trpelo? Je to sebeckosť, vytvorenie si závislosti dieťaťa na sebe samom? Určite. Aj keď asi nechtiac...

Myslím, že je dobré malé dieťa zoznamovať s mortalitou tak, ako ho zoznamujeme so životom. Či už poukázať na mŕtveho vtáčika, chrobáka, dážďovku. Smerovať ho do pozície, že je to súčasť rovnováhy v celom vesmíre. Že jeho energia nezanikne, iba tu nebude fyzicky. Robiť to pre jediný účel - aby raz keď odídeme my, čo najviac chápal súvislosti a až tak veľmi netrpel. Veď nejde práve o to? Chcieť pre svoje dieťa šťastie aj za bolestivých okolností? To v mojich očiach znamená láska.

Keď bude dieťa chápať ľudský obal iba ako fyzické prenášadlo toho, čo je schopné svetu priniesť, koniec-koncov to môže pomôcť aj vyhnutiu sa rôznym komplexom a iným psychologickým poruchám, ktoré mladú generáciu nepostradateľne posúva vzad. Viem, o čom hovorím 😉

Ako ste asi vyrozumeli, za posledné týždne sa v mojom živote udiala nie jedna, ale hneď dve veľmi smutné udalosti, ktoré ma vyviedli zo spoločenského života, z aktívneho života, života, ktorý plnohodnotným životom nie je. Ale aj je. Aj takéto obdobia vedia priniesť poznanie, spätnú väzbu ako sa o seba možno lepšie starať. Ešte viac si uvedomovať skutočné hodnoty a nelipnúť na somarinách. Ukazujú nám našu ďalšiu stránku hlbokej nevedomosti, čo nás (mňa) núti hľadať východiská.

Trvalo to pár týždňov, ale nechala som smútok do seba vstúpiť. Nebránim sa mu. Dodnes ho nechávam v sebe, aby mnou prechádzal toľko, koľko je to potrebné. Nastavila som si iba primárne ciele, ktoré ma udržujú ako tak bdelú. Hovoríme tu o 35 minútovej intenzívnej aktivite, joge, čítaniu, venovaniu energie iba najbližšej rodine, domácim prácam a mojej profesii. Zaviedla som 20:4 prerušovaný pôst. Viem sa tak viac sústrediť na svoj inner space a focusovať sa na zmysluplnejšie veci ako zajedať aktuálnu nerovnováhu blbosťami.

Pomáha to.

Zase sa učím ako žiť inak. Ako prijať životné udalosti tak, aby som ich vedela odovzdať ďalej. Snáď to dáva ako taký zmysel.

Na záver vám sem hodím ešte jeden úryvok od pána Billa, ktorý moje stokrát omielané „bláboly“ pozdvihol na ďalšiu, krajšiu úroveň:

„Najpozoruhodnejšou súčasťou tela je vaša DNA. V každej bunke sa nachádza skrútený meter tejto látky a keby ste z DNA z každej bunky v tele vytvorili jedno tenké vlákno, bolo by dlhé asi 16 miliárd kilometrov a siahalo by až za Pluto. Len si to predstavte: je vás toľko, že by ste mohli prekročiť hranice slnečnej sústavy. Ste doslova vesmírne bytosti“.

Prijmite sa a nájdite pokoru v každom aspekte života. Lebo ľudkovia, my sme skutočne pozoruhodné vesmírne bytosti (aha, aj veda to potvrdzuje!). Všetci. Bez ohľadu na to, či nám srdcia tlčú alebo nie. No my, ktorým áno, neustále sa učme ľúbiť život rovnako aj po dobití toho najľúbenejšieho. Len tak vieme byť užitoční pre tých, ktorí nás potrebujú.

Vaša (právom) trochu melancholická,

L.

*Úžasná kniha, ktorá veľmi zaujímavým, ľahkým spôsobom opisuje ako funguje ľudské telo, z čoho sa skladá, ako sa prišlo na jednotlivé jeho funkcie a čoho všetkého je (ne)schopné. Na základe rôznych  prirovnaní, výskumov, predstavenia vedcov vám na 486 stranách objasní s akým zázrakom vlastne deň čo deň disponujeme! 😊 Pre mňa TOP objav tohto roka. Neverili by ste ako som sa k nej dostala. Zase ten život a ženská intuícia zohrala rolu cestou domov priamo v lietadle z Kanárov. Jeden chalan ju akurát čítal celú cestu (4hodiny letu). Sedel cez uličku o sedadlo alebo dve vpred než ja, čiže som mala super výhľad. Niečo mi nahováralo, že kniha s jednoduchým názvom „Ľudské telo“ a jeho zahltenosť bude zaručene niečo dobré, a teda pre mňa 😊 Rýchlo som si zapísala titul a autora a bolo. O niekoľko mesiacov neskôr som vbehla do kníhkupectva s jasným cieľom. Chalan ani nevie ako pozitívne ovplyvnil svet jedného dievčaťa. Tzv. THE LAJF  <3