Motýle vo vlasoch a nie len tam

Zatiaľ neviem, čoho má byť pointa tohto článku. Nemám potrebu písať o niečom konkrétnom, možno len hádzať prúdy myšlienok na papier, ktoré snáď ani nebudú dávať zmysel. Let´s see...

Dnes ráno, hneď po prebudení, mi do mysle vnikli dve pasáže z filmu ´Eat, Pray and Love´. Keď David pri odchode Liz do Talianska zvolal: ,,Hey, Liz! Ak zostaneš, budeme chodiť do indickej“. Liz sa obzrela a smutným úsmevom plným lásky odpovedala: „Nepovedal si mi, aby som zostala“, otočila sa, nasadla do auta a bez ďalšieho rozmýšľania odišla za novým životom.

Jedna krátka odpoveď, ktorá povedala všetko... s bezodnou duševnou hĺbkou. Pre mňa určite.

„Zotrvať vo vzťahu a byť spolu nešťastní, aby sme mohli byť šťastní“. Druhý výrok, myšlienka, ktorú David použil v rozhovore s Liz, keď ich vzťah už viac unavoval a trápil ako tešil.

V koľkých vzťahov to tak je? V koľkých dušiach sa odhoráva ten večný boj medzi tým, čo je ľahké a čo správne? V miliónoch. Len málokto má odvahu si to priznať, opustiť svoj starý stereotypný život a začať nový. On odvahu mal. Ja nie som výnimkou. Bola som ako Liz, s rozdielom, že on to urobil dospelo a Liz sa voči tomu dospelo zachovala.

Samozrejme, ľahšie sa hovorí o opúšťaní ľuďom, ako ja - bezdetným, bez záväzkov. Však spraviť krok k vlastnému šťastiu bez ohľadu na šťastie a spokojnosť iných, vo finále prispeje aj tak k úsmevu nie len v duši, na tvári, ale celého sveta okolo nás, ktorý sa bude usmievať tiež.

Pretože sme to dokázali!

Pretože dokážeme byť šťastní!

Niekedy je naozaj ťažké si uvedomiť podstatu, odosobniť sa. Každá bolestivá skúsenosť viac zocelí a priblíži k cieľu. Nedá sa byť celý život neustále šťastní bez toho, aby sme poznali, aké to je byť nešťastní, ranení, trpiaci,... Tým teraz hovorím o duševnom utrpení ako takom.

Momentálne som v stave, kedy chcem všetko a neviem ako sa k tomu dostať, postaviť sa voči tomu, či je ten správny čas... Vždy sa všetko vykryštalizovalo akosi samo. Alebo vo mne akýsi hlas zvolal: „Choď do toho!“. Lenže teraz pociťujem potrebu o veľa väčšiu. Okúsila som niečo nové, očarujúce, mäkké, voňavé, niečo, čo mi ovplyvnilo môj pohľad na svet. Viem, čo musím spraviť pred tým, ako to bude možné, len potom, koľko ešte čakať? To som celá ja. Nezastavím sa. Už nechcem premeškať jeden jediný deň myšlienkou ´čo by bolo keby´. Chcem zažiť všetko, chcem ŽIŤ, odpovedať si na každú otázku.

Keby som si mala teraz z fleku vybrať  osobnosť, ku ktorej veľmi inklinujem, tak by ňou bola nesmrteľná Coco Chanel. Obdivujem jej postoj k životu, navyše v dobe, v akej žila. Ženy neboli vtedy práve považované za veľmi rovnocenné a uvedomujúce si, že sú svojprávne bytosti, ak vôbec boli. Obdivujem jej odvahu, silu, ženskosť, šarm a ničím nezastaviteľnú túžbu po nezávislosti.

Neverila v lásku. Okolo dvadsiatich sa však zaľúbila. On si ale musel zobrať inú, kvôli spoločenskému statusu. Zaujímavé je, že žena narodená pred rokom 1900, si určila vlastné pravidlá hry, povzniesla sa nad to, POCHOPILA O ČO IDE a aj napriek tomu, že bol oficiálne mužom inej, viedla s ním šťastný život ešte zopár rokov, kým jej ho navždy nezobrala autonehoda.

V čase keď zistila, že nikdy nebude oficiálne jej, vyhlásila, že ONA NEBUDE NIKDY ŽENOU NIKOHO. A tak to aj bolo.

Ale čo taká žena môže v dvadsiatich vedieť? Povedať si, že sa nikdy nevydá? Prosím vás.... koľko takých ´nikdy´ bolo? Veď práve v takom mladom veku každá žena sníva o vlastnej rodine, milujúcom manželovi a usporiadanom živote. Ona nie. Milovaná bola ešte mnohokrát, ale nikdy nikomu nedovolila vziať si na ňu právo.

Nechcem vravieť, že sa mi páči a plne súhlasím s jej silným sebazaprením, koniec - koncov bohvie ako to v skutočnosti bolo, ale niekedy si vravím, že pre mňa pána P. nevyrobili. Neberte to tak, že si o sebe myslím neviem čo, ale po tom, čo som zažila, mám príliš vysoké nároky. Možno zo strachu. Ale milovaná byť potrebujem a to zo všetkých stránok, ale na to papier netreba, že?

Jeden mladý, vplyvný, pekný, charizmatický muž ma včera pozval von, pravdepodobne chcel riešiť Valentína a podobné sračky. Bez rozmýšľania som odmietla, s tým že mám momentálne iné priority. Jednoducho čas mal, aj príležitosti. Delete zo zoznamu. S postojom Gabrielle Coco Chanel vyhlasujem, že už sa z muža nenechám zblázniť, uháňať sa, nebudem skákať ako píska. Vážim si samú seba. Pokiaľ ide o iný druh lásky, v nej sú prešľapy ignorované. Teraz sa mi páči práve tá, fyzická. Okrem toho, že je krásna, zábavná, príjemná a vášnivá...

...nebolí.

"Though the wave of words is forever upon us yet, our depth is foreve silent."