Tieto zrýchlené vibrácie majú za následok kopu nahromadených myšlienok, ktorým zrazu človek chce čeliť, len si nevie zvoliť prioritizáciu. Všetky však vedú k potrebe ZMENY. A ja cítim, že prichádza. Naberám odvahu, vidím sa zrazu inak a úplne inde. Sú veci, ktoré sú mi stále nejasné, no iné sa akoby zázrakom vykryštalizovali. Som rozhodnutá prijať a prispôsobiť sa zmenám, ktoré iba čakajú kedy im poskytnem entrence code do svojho života.
Včera skoro ráno som si bola zabajkovať a zmrzla som do špiku kosti. Neviem či práve to zmrznutie malo za následok odmrznutie blokátorov v mojom mozgu, no mňa odrazu opäť osvietilo. Viete ako to myslím. Na pár sekúnd som prestala vnímať čas, priestor, preniesla som sa niekam mimo túto planétu a keď som sa vrátila späť, všetko bolo clear. Jediné čo viem je, že mi práve v ušiach hral strašne dobrý song od Palomy Faight – Only Love Can Hurt Like This. Je to taký sentiment, ale v podstate prvé, čo ma na tej pesničke zaujalo, bol jej výboj, neskutočný hlas a až neskôr som si začala uvedomovať text. Takže nie, žiadne opúšťaky sa nekonajú.
No a pri tejto pesničke mi včera došlo, že TEN pán P., ktorý je so mnou každý deň, z ktorého som stále akosi zmätená neexistuje. Je mojou ilúziou. On už nie je ten, ktorým bol keď sme „boli“. Veď ho už vlastne ani nepoznám. Nezaujímame sa o svoje životy a naozaj dve sms na sviatky počas roka neznačia ani zďaleka záujem či nejaký nešpecifikovaný vzťah. To len spomienka na tú veľkú lásku ma k nemu deň čo deň viaže. Stále ho dávam na piedestál, ale nie kvôli jeho osobe, ale kvôli citu, ktorý som s ním zažila. Áno, chýba mi tá veľká, nelogická, nádherná, vášnivá, prepojená láska. Nie on. Ale aj to raz odznie. Keď príde niekto, kto ju prekoná. Viem to. Pán P. ostane iba úsmevnou spomienkou, tak ako už teraz spomínam na moju úplne prvú detskú lásku. Chápete aké je pre mňa oslobodzujúce? 😊
To ma privádza k ďalším myšlienkam o novodobých mužoch. Neviem čo konkrétne sa stalo, no ja som už roky nestretla muža, ktorý by sa po prvom odmietnutí nevzdal. Ktorého by naopak motivovalo sa snažiť viac. Áno, myslím, že aj ženy sú prístupnejšie a stačí im málo pre prejav náklonnosti. Ja som, žiaľ/našťastie, stará škola a to nie len v tom, že si potrpím na listy písané rukou, ale najmä na činy (rozumej ako opak kecov a sľubov :D) Mňa muž neimpresne keď mi donesie Chanel kabelku (akože neodmietnem:-D), ale vytrvalosťou, mužnosťou, bojovnosťou, pokorou, charizmou, humorom a predovšetkým slušnosťou. Muž, ktorý dokáže pracovať so svojim egom. Muž, ktorého motivuje „nie“. Muž, ktorý zjavne neexistuje :-D
Pozrite, nežijem v oblakoch, žijem tu na tejto pekelnej planéte a naozaj nepotrebujem aby prišiel princ na červenom Ferrari, ale prirodzene potrebujem cítiť, že ak prišla akákoľvek kríza, nenechá ma samú hľadať riešenie. A to nevravím o tom, že by mal sám od seba chcieť dokázať, že bude vhodným materiálom pre nejakú tú malú vesmírnu bytosť :-D
Tým, že mám otvorenú myseľ viac ako väčšina ľudí, disponujem so silným vysielačom. Veľa zariadení sa chce napojiť na tú silnú wifi. Sem-tam dám niekomu heslo, no napokon zistím, že on nie lenže to pripojenie využíva na úplne blbosti, ale v prípade môjho výpadku má tú svoju wifi tak slabú, ešte aj s tak trápnym heslom, že vlastne ak aj niečo potrebujem, musím si spojazdniť vlastnú. Neviem, či mi rozumiete. Snažím sa tým len povedať, že ma unavuje stále robiť niekomu hotspot. Stále niekoho viesť, byť mu učiteľom na jeho ceste. Neustále akoby vrážam energiu do mužov, ktorí sa potrebujú prebudiť.
Nájsť v dnešnej dobe niekoho, kto má nastavenú myseľ na high level je z mojich skúseností ako hľadať ihlu v kope sena. A ešte aj v zlej kope :-D Som z toho už len niekedy unavená. Tak veľmi túžim po tom stretnúť niekoho, kto povedie mňa. Kto mne bude chcieť ukázať čo to znamená mať nezištne rád. Kto bude mať otvorenú myseľ rovnako, približne alebo viac ako ja.
Vnímam, že novodobým mužom sa zo svojej DNA vytratila bojovnosť, ktorá sa tam ešte nedávno vyskytovala - u našich otcov, praotcov. Nechcem nikoho urážať, ani nikoho nehádžem do jedného vreca, len konštatujem mužov v prostredí, v ktorom sa vyskytujem.
Je to nezdravá doba. Veľmi. Muži ani nechcú nekomplikované ženy, no zároveň keď je to o trochu ťažšie, tak akceptujú skutočnosť, že príde ďalšia. Muži nechcú emancipované ženy, no nedávajú ženám inú možnosť ako nimi byť. Chcú sa čo najmenej starať, ale keď sa nemusia vôbec, hádžu to na prehnanú samostatnosť a robia egoistické hlúposti namiesto prejavov vďačnosti a lásky. Na jednej strane sa chcú hrať na hrdinov, na druhej očakávajú, že žena príde s totálnym zabezpečením. A keď nepríde, prejavujú si svoju silu a zásluhy. Predbiehajú sa, súťažia so ženou a nútia ju hrať s nimi tieto hry. To nie je v poriadku. Kde sa vytratila čistota a nezištnosť? Pohybujem sa len v takých kruhoch alebo je to do očí bijúca realita? Zarábame si na riadny problém. Priam až evolučný :-D
Ale viete čo? Aj ženy sa menia. Zo strachu pred samotou potláčajú svoju vrodenú, dokonalú ženskú intuíciu. Potom žijú v nefunkčných vzťahoch, vytráca sa z nich sila nášho šiesteho zmyslu, vďaka ktorému boli kedysi neodolateľné. Potláčajú v sebe to, čo im bolo prirodzene dané do vienka.
Veď žena je bohyňa. Žena je život. Žena sa musí zaslúžiť.
Uff, výživná téma, čo poviete?
Takže si to zrekapitulujeme priatelia:
- Prichádzajúce okrúhliny sa javia ako predpríprava na ľahké prijatie zmien.
- Idealizácia bývalej lásky je častokrát len ilúziou. V skutočnosti nám nechýbajú ľudia, chýba nám ten krásny cit.
- Z mužskej DNA pravdepodobne vymizol pud starostlivosti a lovu.
- Ženy potláčajú a vedome strácajú svoju vrodenú a dokonalú intuíciu zo strachu pred samotou.
Ak máte niekto na toto nekonfliktný názor, sem s ním :-)
Vaša (aj keď len na malú, ale intenzívnu chvíľu) osvietená
L.
Komentáre