Dnes, som tu a riešim také každodennosti, ktoré sú tak všedné až nemôžem uveriť, že ma tak nekonečne napĺňajú.
Zmenila som sa. Napríklad milujem pranie, starostlivosť o kvety, zbožňujem pocit keď mám vo veciach systém a poriadok. Doslova a do písmena som sa uhniezdila. Stále zbieram ďalšie a ďalšie halúzky aby hniezdo bolo pevnejšie a aby ho nebolo možné zničiť. Niekedy, najmä keď ideme na dovolenky mám pocit, že to hniezdo začínam obstavovať tak, až mi je ťažko z neho aj vyjsť. A cestou z dovolenky sa neviem dočkať keď sa doňho opäť vrátim. Niekedy mám pocit, že si nechávam iba taký malý priechod a prichytávam sa , že by mi bolo niekedy možno aj lepšie keby si zastaviam aj ten.
Je to krátka cesta do minulosti, kedy som nemala pevné miesto snáď nikde. A ak som aj mala pocit, že ho konečne mám, bolo to len na krátku chvíľu. Neoplatilo sa mi dané miesto zveľaďovať, rozvíjať či budovať. Žila som doslova a do písmena v kufri. Naučilo ma to veľa, bol to istý druh slobody, no zároveň človek žil s akýmsi otáznikom v srdci. A teraz nikam nejdem, som tu a som s tým, ktorý mi moje (ne)vedomé hniezdo každý deň pomáha budovať a zbiera halúzku po halúzke, aby bolo pre nás ešte pevnejšie, bezpečnejšie a najmä naše.
Veľakrát premýšľam nad situáciou, keby môžem niečo face to face povedať môjmu vekovo nedefinovanému mladšiemu ja. Bolo by to asi niečo v zmysle, že nie je horšie ako ostatní, že sa netreba trápiť nad otázkami, či tam kde je, je to správne miesto či čas. Rada by som ho objala a povedala mu, že nech bude mať 30, 40, 50, 60,... nikdy nebude poznať odpovede na všetko. A je to strašne oukej. A je to strašne zaujímavé a plné zvedavosti. Netvrdím, že nie je dobré na seba vyvíjať požiadavky a posúvať sa tak vpred. Ak sa máme čím uživiť, máme každý deň dôvod vstať z postele, máme možnosť si urobiť horúcu kávu a robiť hoc aj malú vec, čo nás baví, je to OU-KEJ. Nie sme tu preto, aby sme sa na seba podobali, aby sme žili identické životy, aby sme sa porovnávali a aby sme mali odpovede... ani dnes ako takmer 35-ročná nemám odpovede na nekonečne veľa vecí, no už sa netrápim. Ony prídu, aj keď sa nepýtam.
V niečom sme ako ľudstvo nepochybne rovnakí, no je to zväčša definované vekom a.ka. biologickými procesmi, no na vnútorný svet potrebuje každý individuálne množstvo času. Niet návodu. Od nikoho.
Strašne sa vždy smejem keď niekto dáva návody na úspešný život, šťastné manželstvo, či spokojnú rodinu. Keby radšej hovorili, že šťastie tkvie v nás samých a nič a nikto nám ho nedokáže dať ak si ho nedáme my. Napríklad aj takým rozhodnutím ako navštíviť terapeuta, alebo si dať čas na nič nerobenie a netrestať sa za to. Lebo aj to je súčasťou tvorivého procesu. Aj terapia je jedným z mnohých krokov ako docieliť to, aby sme prestali tak urputne cieliť na čokoľvek.
Rovnako aj ja som v nejakom štádiu života, v ktorom mám prakticky všetko a zároveň môžem sebaisto vysloviť, že neviem nič – nič oproti môjmu (ak Boh dá) 90-ročnému „ja“. Aj vtedy budem neznalá, no čo je dôležitejšie, budem veriť, že budem ešte vedomejšia ako dnes.
Počas všetkých etáp života sa stretneme s množstvom peakov a pádov a je dosť možné, že o rok budeme hovoriť niečo iné. Je OU-KEJ meniť názory. Je dôležité počúvať samého seba. Robiť a dovoliť sebe a iným len toľko koľko cítime, že je v poriadku. Nerobiť veci na silu a veci, pri ktorých pociťujeme radosť a vzrušenie si dopriavať čo najviac. Aj keď ide o tú najobyčajnejšiu vec – u mňa je to pestovanie rastlín. Obrovského množstva rastlín. Možno si niečo kompenzujem, kto vie. A možno som len potrebovala pretransformovať energiu do niečoho živého, rastúceho, rozvíjajúceho sa. Predsa dotyk so zemou doslova uzemňuje
A možno kompenzovanie a transformovanie sa nevylučuje :-D
Po veeelmi dlhej dobe,
Vaša L.
Komentáre