Myslela som si, že tento pocit už znovu nezažijem. Myslela som si, že už vždy bude všetko „zalité sluncem“. Myslela som si, že už viem predikovať vyhorenie. Myslela som si, že si už vždy pôjdem „svoje“. Myslela som si, že dokážem dokonale vychádzať s ľuďmi. Myslela som si, že veci čo sa mi teraz dejú, sa už mne stať nemôžu.
Here I am. Prenasledujú ma prebdené noci. Čo znamená úsmev? Za to čo znamená úzkosť a depresia viem veľmi dobre. Stratila sa iskra. Aká? Tá v mojich očiach. Tá kvôli ktorej sa do mňa každý okamžite zamiloval.
Odrazu sa cítim ako stará žena...
Veľmi dobre viem čo potrebujem a idem si za tým, no potrebujem ešte niečo – zmenu. Pomaly a isto sa k tomu schyľuje. Pomaly a isto sa dostávam na rázcestie. Cítim to každou bunkou svojho tela. Niečo sa určite čoskoro zmení. A nebude to easy... ale je to nevyhnutné pre ďalší level up.
Tak vidíte, aj majster tesár sa raz za čas utne. A je to v poriadku. Život nedáva lekcie len tak pre nič za nič. Má nám to opäť niečo pripomenúť. Možno sme sa už samým sebe dlho nepozreli priamo do očí a prehliadali sme prázdno. Nejde donekonečna žiť v nesúlade v akejkoľvek oblasti. Vždy sa to vráti ako bumerang.
Som zvedavá ako sa toto celé vyvinie.
Niekedy treba veriť životu...
Komentáre